Z ticha na svetlo

Palo Macho tvorí zvláštne obrazy. Prečo zvláštne? Na jednej strane preto, že nezobrazujú ľudské postavy, nenapodobňujú veci zoskupené do zaujímavých útvarov, neukazujú pôsobivé sakrálne alebo nefabulujú profánne príbehy. Tvorca týchto obrazov v princípe odmieta podriadiť farby a línie reprezentácii sveta, a preto tieto obrazy môžeme považovať za legitímnych dedičov a zároveň pokračovateľov dnes už jednej veľkej tradície abstraktného umenia.

Obrazy Pala Macha sú na druhej strane zvláštne preto, že sú zo skla. Samotné sklo by sa dalo chápať ako výstrednosť, ktorá by mohla pomôcť netalentovanému tvorcovi aspoň trochu ozvláštniť jeho fádny a kreativity zbavený výtvarný prejav. To sú však príliš veľké očakávania, sklo je materiál ako každý iný, a ako takému mu treba pripisovať iba tie významy a hodnoty, ktoré pripisujeme akejkoľvek inej substancii. Macho totiž dobre vie, že sklo ako substancia môže byť valorizovaná až vtedy, keď bude sformovaná špecifickým spôsobom: keď nadobudne svoju formu, keď sa spojí substancia a forma a spoločnými silami vytvoria neoddeliteľnú jednotu výrazu. Presnejšie vytvoria označujúce, schopné byť nositeľom významov, teda označovaného.

Všeobecne povedané, označované je synonymom obsahu, ktorým môže byť príbeh. Lenže Macho netvorí príbehy, jeho obrazy neposkytujú ani minimálny priestor hoci aj pre značným spôsobom oslabenú narativitu. Keď chceme pochopiť zmysel jeho obrazov, musíme začať tam, kde sa zmysel rodí, teda na ploche identickej s tabuľou skla. Túto plochu si môžeme predstaviť ako panenskú zem, na ktorú prichádzajú prví osadníci. Pred ich príchodom na nej nie sú komunikácie, niet tu nijakých hraníc oddeľujúcich jeden pozemok od druhého, niet tu domov a políčok, niet tu námestia s kostolom a radnicou, skrátka niet tu ničoho, čo by mohlo byť znakom prítomnosti kultúry. Osadníci rýchlo krajinu rozparcelujú, nakreslia do nej hranice oddeľujúce jeden súkromný pozemok od druhého, súkromný pozemok od verejného priestoru a prírodný ráz krajiny poľudštia podľa svojich predstáv a zámerov.

Niečo podobné so sklenenými tabuľami robí aj Macho. Ich tvar je pre neho rámcom, v ktorom môže vzniknúť to, čo podľa Gillesa Deleuza a Félixa Guattariho robí umenie umením, čiže kompozícia. Vo väčšine prípadov je to obdĺžnik alebo štvorec, niekedy plocha pripomínajúca tvar bublín, je dôležitou limitou, avšak nie neprekročiteľnou. Plochu možno narušiť výrezom, možno ju prehýbať, zvrásniť jej povrch, prekryť inou plochou, pričom toto všetko sú operácie umožnené samotnou povahou substancie. Potom prichádza na rad rozdelenie plochy líniami a osídľovanie rôznymi farbami. Diferenciácia plochy líniami vytvára konštrukcie, obsadenie plochy farbou umožňuje vznik nuáns. Konštrukcia plus nuansy rovná sa kompozícia.

Bolo by však príliš naivné myslieť si, že vzťah medzi konštrukciou a nuansami je harmonický, že sú ako dve deti, splodené jedným otcom a zrodené jednou matkou. Dve deti, ktoré si po celý život vzájomne pomáhajú a dávajú pozor jeden na druhého. Takáto situácia sa na Machových obrazoch vyskytne skutočne zriedkakedy, oveľa častejšie vládne medzi konštrukciou a nuansami buď viditeľná tenzia alebo dokonca nezmieriteľný spor. Tenzie vznikajú už v juxtapozícii farieb, ktoré obývajú susedné priestory, tenzie vznikajú medzi farbami smerujúcimi k expanzii a líniami zabraňujúcimi farbám, aby expandovali do iných priestorov.

To však nie je všetko, pretože je tu niečo, čo je možné len vďaka tomu, že tieto obrazy sú zo skla. Oproti klasickým obrazom na plátne, dreve alebo kartóne sklo a hlavne farba, nanesená na jeho plochu inak reagujú na vonkajšie svetlo. Intenzita svetla spôsobuje zmenu koloritu obrazov a následkom toho aj zmenu významovej identity obrazov. Napríklad aj tým, že zmena koloritu môže nenápadným a zároveň zásadným spôsobom presunúť dominantu alebo centrum percepcie z jedného detailu na druhý. Okrem toho obrazy zo skla umožňujú využívať popri šírke a dĺžke aj tretiu dimenziu - hĺbku. Zaiste, aj klasické maliarstvo pracuje s dimenziou hĺbky, lenže táto dimenzia môže jestvovať len vďaka perspektíve a navyše v mode ilúzie. Obrazy zo skla pracujú s reálnou dimenziou hĺbky. Sklo má totiž svoju hrúbku, a keďže je transparentné, možno maľovať na líc aj na rub. Rozdelenie plôch lícu a rubu líniami, zaplnenie plôch farbami umožňuje nielen zviditeľniť hrúbku skla, ale vytvoriť aj priehľady umožňujúce komunikáciu týchto dvoch vzájomne oddelených plôch. Umožňuje rozohrať pôsobivé hry zauzľovania - komplikácie; determinácie zmyslu jednej plochy v závislosti od druhej - implikácie; rozvíjania - explikácie; používania jednej plochy ako popredia, druhej ako pozadia - aplikácie.

V takýchto hrách maľby sa rodí význam Machových obrazov. Pre mňa je evidentné, že každý obraz vznikol na základe neopakovateľnej hry rozohranej podľa vlastných pravidiel, stanovených ad hoc, čo nevylučuje, že pravidlá, na základe ktorých vznikli dva odlišné obrazy, môžu byť veľmi podobné. Nielenže môžu, ale aj sú, vďaka čomu sa jednotlivé obrazy akosi prirodzene zoskupujú do relatívne uzavretých cyklov. Tieto cykly sú dôležité z dvoch dôvodov. Prvý - sú kľúčom k pochopeniu genézy tvorby. Druhý zase akoby našepkával, že tvorba Pala Macha bude trvať dovtedy, pokiaľ ho budú baviť hry maľby. Zatiaľ všetko nasvedčuje tomu, že sa tak deje. Dokonca ho bavia natoľko, že v procese hry zabúda na to, že je to len hra, čo je neklamný príznak toho, že tvorba bude pokračovať netušeným smerom. Chvalabohu, pretože v prípade Pala Macha očakávam, že tak, ako to robil doteraz, aj v budúcnosti bude rušiť moje očakávania a prekvapí ma.