Zasklený orosovač (Fila – Macho)

L ́arroseur arrosé (slovensky poliaty polievač) – to je pôvodne krátky film, ktorým sa začínajú dejiny hraného filmu. Dej je jednoduchý: záhradník polieva záhradu a náhle mu nejaký nezbedný chlapec pristúpi hadicu; mysliac, že hadica sa upchala, začne záhradník skúmať jej ústie; vtedy chlapec odtiahne nohu a prúd vody vystrekne priamo na záhradníkovu hlavu; ostriekaný záhradník uteká za chlapcom, chytí ho a na mieste vytrestá. Hoci sa Lumièrov film pôvodne nazýval inak, práve pod týmto názvom sa do dejín filmu dostal ako prvá filmová groteska. A výraz arroseur arrosé vo francúzštine dodnes označuje situáciu človeka, ktorý chcel niečo vyviesť druhému a nečakane sa to obrátilo proti nemu samému.

Nebude azda nemiestne, keď za polievača alebo orosovača budeme pokladať Rudolfa Filu, veď svojimi domaľbami, premaľbami alebo nadmaľbami rázne kropil všetky obrazy, čo mu prišli pod ruku, či už to boli reprodukcie diel veľkých majstrov, knižné ilustrácie alebo katalógy výstav. A keď sa takto jedného dňa v jeho dosahu vyskytol katalóg výstavy Súčasné slovenské sklo, neváhal na obrazy sklárskych objektov namieriť prúd farebných kvapiek. Takto vzniklo – a to je jeho vlastný dodatok k názvu – Orosené súčasné slovenské sklo. Obrysy vystavených sklenených objektov, ktoré sa na fotografiách zreteľne vykrajovali z pozadia, aby vystupovali v celej svojej osobitej forme, sa po tomto zásahu rozmazávajú a ostáva z nich len silueta. Orosovač Fila sa aj tentoraz prejavil ako narušiteľ, ktorý prekračuje ploty a za svoju záhradu pokladá celé univerzum obrazov.

Bolo by lákavé nazvať zásah, akým Palo Macho zasklil Filove obrazy, výrazom „orosený orosovač“. Do istej miery by to bolo aj oprávnené, veď ten, kto vrstvy svojich farieb kládol nad obrazy druhých, čím do nich vnášal pohyb a otváral ich k novým kontextom, sa takto ocitol dole, znehybnený a uzavretý. Predstava, že sa takto odohrala akási odplata za orosenie a že orosovač ostal nakoniec sám pokropený, je však práve tak lákavá, ako zjednodušujúca. Túto predstavu spochybňuje pohľad na Machove sklenené kompozície. Pravdaže, Macho v nich nad Filove obrazy položil vrstvu skla a s ňou vlastné farebné plochy, línie a opakujúce sa tvary, čím naozaj vytvoril uzavretý priestor, kde panujú vzťahy medzi maľbou a nadmaľbou, spodnou a hornou vrstvou, podkladom a prekrytím. V tomto prípade však nadmaľba nie je ozajstnou premaľbou: nechce sa zmocniť svojho podkladu a posunúť ho do dimenzií, ktoré sú preň vonkajšie. Vidíme, že v tomto sklenenom útvare jednotlivé vrstvy rozohrávajú medzi sebou hru stretnutí, prechodov a premien. Tento priestor je uzavretý, jeho prvky sú nehybné, no to, čo sa odohráva medzi nimi, je procesom ustavičných premien.

Keď sklenená hmota zaliala obraz, znehybnila ho. Keď sa pridala farba, zastrela jeho tvary a farby. Výsledkom bolo sklenené zátišie, súbor v skle znehybnených prvkov: nature morte. Do toho však vstúpilo svetlo a celá kompozícia sa razom dostala do prúdu premien, ktoré ukazujú, zviditeľňujú, demonštrujú, čím je farba, ak ju zbavíme služobného postavenia vypĺňať vopred dané tvary. Dovoľujem si povedať, že záujem o toto zviditeľnenie farby nebol Rudolfovi Filovi vôbec cudzí. Zasklený Fila? Možno ho bolo potrebné takto znehybniť, aby sa predĺžil pohyb, ktorý mu bol vlastný a poháňal jeho hľadanie tvaru a farieb.